Žiaci 9. ročníka Emília Jeřalová, Matej Malíček a Alexandra Krupová sa úspešne zapojili do regionálnej súťaže Prechádzky minulosťou zameranej na známe i menej známe osobnosti nášho regiónu. Alexandra Krupová získala v tejto súťaži 3. miesto.
Prečítajte si súťažný príspevok:
ANIČKA JURKOVIČOVÁ – AKO JU VNÍMAM JA
Anička, Anna, je meno hebrejského pôvodu, ktoré v preklade znamená milosť, milá, milostná. A presne tak si Aničku Jurkovičovú predstavujem - ako ženu s dobrým vystupovaním, pôsobiacu, že vlastní skrytú múdrosť. Ako ženu s vlastným názorom, presvedčivú, túžiacu po vzdelaní, láske, aktívnom živote, ženu, ktorá jednoznačne predbehla dobu, v ktorej žila. Dá sa povedať, že väčšina ľudí Aničku Jurkovičovú, rodáčku z Nového Mesta nad Váhom, primárne vníma prostredníctvom všeobecne známeho a zaužívaného označenia ako prvú slovenskú herečku a samozrejme, čo je pri hodnotení jej prínosu do národného a politického hnutia Slovákov v 19. storočí nemenej dôležité, ako vernú a oddanú manželku jedného z najvýznamnejších a najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra - Jozefa Miloslava Hurbana. To, že dokázala tomuto obdivuhodnému človeku vytvoriť láskyplné zázemie a tvorivé prostredie potrebné pre aktívnu realizáciu jeho rôznorodých plánov, je nepopierateľný fakt. Ako ju však vnímam ja? S odstupom mnohých desaťročí, keď si jej pamiatku každoročne pripomíname v rodnom meste festivalom ochotníckych divadiel a príležitostne spomíname na vyučovaní počas výkladu národných a regionálnych dejín, je pre mňa prekvapivo ľahké sprítomniť si ju ako žijúcu osobnosť plnú snov a ambícií, mladé dievča žijúce v hektickej dobe. Veď paralel medzi svetom minulosti a prítomnosti by sa dalo nájsť hneď niekoľko. Ľudia sa ustavične sťažujú ako sa doba rýchlo mení, isté princípy a zákonitosti dejín sú však konštantné, sú len odeté do nového, modernejšieho šatu. Aničku Jurkovičovú vnímam ako ženu príliš emancipovanú na devätnáste storočie, ženu, ktorá sa nebála rizika, že ju jej okolie nepochopí a odmietne. Svojou odvahou pustiť sa po nevyšliapanej cestičke, ísť si za svojím snom, je pre mňa jednoznačne vzorom. A možno práve o to išlo aj jej samej. Byť vzorom pre ostatné ženy, žijúce v tej pohnutej dobe. Veď slovenské ženy nemusia byť len pokornými manželkami, milujúcimi matkami, ale môžu sa stať aj bojovníčkami za prirodzené ľudské a občianske práva slovenského národa, využívajúc zbraň kultivovanosti a kultúrnosti v nerovnom zápase s politickými ambíciami mocných. Je pravda, že človeka zásadným spôsobom formuje rodina a prostredie, v ktorom vyrastá, ako aj kultúra a doba, v ktorej žije. To všetko môže pôsobiť nielen ako pozitívna motivácia, ale v istých aspektoch i ako brzda. Treba sa pokúsiť pochopiť, v čom spočíva rovnováha. A Anička ten správny pomer medzi láskou k umeniu a vzdelanosti a láskou k rodine a národu, z ktorého vzišla, jednoznačne našla.
Alexandra Krupová, IX.C
.jpg)
