Vážení rodičia, milí žiaci!
2. septembra 2014 o 8:00 sa opäť otvárajú brány našej školy, aby sme spolu mohli vykročiť na cestu za novými vedomosťami, skúsenosťami, zážitkami... Dúfame, že ste počas prázdnin načerpali nových síl a prajeme Vám veľa úspechov v novom školskom roku. Tešíme sa i na nových žiakov a našich najmenších prváčikov. Veríme, že sa Vám na našej škole bude páčiť.
Iste ste počuli, čo sa traduje o gréckych bohoch: ak chceli niekoho potrestať, spravili ho učiteľom.
Ako dobre, že ja som sa učiteľkou stala dobrovoľne. Možno bol za tým príklad mamy, ktorá nepotrebovala na deti zvyšovať hlas: jednoducho zostala pokojne stáť, alebo párkrát cinkla zvončekom a počkala, kým sa v triede nerozhostilo ticho. Mamy, ktorú aj po rokoch, už ako dôchodkyňu, pozdravovali jej bývalí žiaci na bratislavských uliciach a ďakovali jej za to, že sa pri nej cítili dobre. Tej mamy, ktorá dnes hovorí, že by dnešnú generáciu asi nedokázala učiť.
Za mojím rozhodnutím bola aj charizmatická osobnosť profesora matematiky a výbornej angličtinárky.
Určite však bola za tým láska k jazykom a radosť z komunikácie. Už ako malá školáčka zo Záhoria som začala vnímať rozdiely medzi spisovnou slovenčinou a naším tvrdým nárečím. A tak – poznajúc niektoré zákonitosti – som sa pustila do jeho „poslovenčovania“: na improvizovaných hodinách som mojich žiačikov karhala za to, že „písali“ a „čítali“. Veď ak „bílý“ sa spisovne povedalo biely a „krída“ bola krieda, potom moji zverenci by mali spisovne „piesať“ a „čietať“ J. Takto som sa prehrýzala cez gramatiku v praxi, cez jej pravidlá i výnimky z nich, cez významy slov, ich odtienky a ich históriu. Hádam aj preto ma uchvacuje etymológia. A túžim, aby aj moji študenti zatúžili po tom, čo ja: po objavovaní, počúvaní, čítaní a nakoniec komunikácii v cudzom jazyku.
Už som sa naučila žiť s tým, že stretávam málo nadšencov za cudzie jazyky, že nie všetci máme nadanie na ne a že nie každému sa chce učiť. Ja však učiť musím (a chcem) každého v triede. A koniec školského roka, ktorý teraz prežívame, je tak pre žiakov ako aj pre učiteľov príležitosťou rekapitulovať. Tak to teda skúsim.
Sú triedy, kam idem takmer vždy s radosťou. Deti sú zvedavé na to, čo mám pre ne pripravené, zväčša nezabúdajú na úlohy a nechajú sa vtiahnuť do hry. Toto je nesmierne dôležité.
Mám však aj triedy, kde majú viacerí žiaci zédeešku už „vychodenú“. Ak tam niekto pracuje na plné obrátky, tak som to ja a zopár „bifľošov“ a poviem vám – nemáme to ľahké. Povzbudzujem však všetkých: Your English is not for school but for life. Učíte sa pre život, nie pre školu. Dokážem ich o tom aj presvedčiť?
Rok čo rok pociťujem bázeň pred uzatváraním polročných či koncoročných známok – v niektorých prípadoch možno väčšiu, než samotní školáci. Prehodnocujem ich, ale spytujem si aj svoje svedomie. A tento rok sa veľmi teším. Potvrdilo sa mi totiž to, čo som už dávnejšie predpokladala či tušila: dobré polročné či koncoročné známky sa prijímajú často ako samozrejmosť. Sú jednoznačným výsledkom niekoľkomesačnej práce. Zato horšia známka – okrem toho, že je taktiež obrazom polročnej námahy, môže mať veľkú výchovnú a motivačnú silu. A tento potenciál jej dáva sám učiteľ. Žiaka len treba upokojiť, že je to tak spravodlivé, a teda aj správne, aj dobré. A že v septembri – ba už zajtra – dostane novú šancu. Teda žiadna fatálna tragédia, len začať pracovať.
Toto som opakovala počas celého roka niekoľkým mojim zverencom, ktorí sa doťahovali na trojku a štvorku. Keď sa potom v posledný júnový deň prišli poďakovať za to, že som ich učila, takmer som tomu nemohla uveriť. Cítila som, že táto trojka a štvorka neboli pre školu, ale pre život. Pre ich život. (Ale aj pre život tých, ktorí sa poďakovať neprišli, aspoň zatiaľ nie …) Nadôvažok, aj žiak, ktorý prepadol z môjho predmetu, si sám odpovedal na otázku, prečo tak skončil: „Lebo som bol lenivý, neučil som sa.“ Ak ma počúvne a zoberie reparát pozitívne - ako príležitosť učiť sa dôslednosti, zodpovednosti a vytrvalosti – tak môže byť preňho skutočným požehnaním do ďalšieho života. A pre mňa taktiež.
P.S.
Po dnešnej čerstvej skúsenosti musím mierne poopraviť jedno moje predchádzajúce tvrdenie. V obchode na námestí som za pultom spoznala svojho bývalého žiaka. Brigáduje tu a tak ma zaujímalo, ako sa mu vodí. Už druhý rok študuje na univerzite angličtinu, odbor tlmočníctvo – prekladateľstvo. Áno, spomínam si, že bol šikovný, muzikálny a mal cit pre jazyk. Takže našiel sa ďalší nadšenec pre angličtinu. Teším sa.
A to tvrdenie o gréckych bohoch a učiteľoch je číra mytológia. Ja som toho dôkazom.
PaedDr. Mária Adamčíková, učiteľka angličtiny
Dňa 12. júna 2014 sa žiaci 8. A triedy v rámci občianskej náuky zúčastnili exkurzie v Bratislave. Navštívili Európske informačné centrum. Cieľom a poslaním Informačnej kancelárie Európskeho parlamentu na Slovensku je priblížiť slovenským občanom históriu, štruktúru, činnosť a fungovanie Európskeho parlamentu. Oboznámiť ich nielen s rozhodnutiami Európskeho parlamentu, ale i s tými, ktoré prijíma spolu s inými inštitúciami Európskej únie. Zopakovali si informácie o Európskej únii a zasúťažili si.Ďalej navštívili Bratislavský hrad a vypočuli si výklad o jeho histórii.
V rámci vzdelávania v oblasti finančnej gramotnosti žiaci deviateho ročníka dňa 9.6.2014 navštívili Národnú banku Slovenska v Bratislave. Absolvovali prednášku o činnosti Národnej banky, systéme fungovania bankového systému na Slovensku a v Európskej únii, prezreli si výstavu eurobankoviek a vývoj peňazí z histórického hľadiska.
Ďalšou časťou exkurzie bola návšteva Európskeho informačného centra - Zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensku. Zábavnou kvízovou formou si žiaci zopakovali svoje vedomosti o Európskej únii, oboznámili sa s činnosťou informačného centra a prezreli si jeho priestory.
Mgr. Beáta Ondrišáková
Powered by aSc EduPage
