Rusi majú jeden krásny zvyk: keď odchádzajú na dlhšiu cestu, zložia kufre na zem, posadajú si, zmĺknu, stíšia sa, v pokoji sa ešte raz poobzerajú okolo seba a skontrolujú všetko potrebné. Až potom vstanú, zoberú batožinu a vykročia.
Aj ja som teraz v podobnej situácii a začínam rozumieť múdrosti tohto starobylého zvyku. Dobré je obzrieť sa dozadu, potichu pozbierať v pamäti čriepky a vyskladať z nich takmer trinásťročnú mozaiku. Celá – až na pár kamienkov – je v angličtine.
Niekedy sa mi zdalo, že stagnujem, inokedy – že tá moja práca sa hádam ani nerentuje, ale potom prišli aj svetlé okamihy. Žiačik ma v meste pozdravil a prihovoril sa po anglicky. Iný sa tiež zaľúbil do cudzieho jazyka ako ja. Potešili ma vianočné či novoročné pozdravy od mojich žiakov v angličtine. Alebo sa nám darilo na olympiáde.
No nebolo to len o vyučovaní. Učiteľská práca bola aj o spoznávaní samej seba, o prijímaní mojej cholerickej povahy, o prijímaní detí s ich vlastnými letorami, vrtochmi i problémami. Možno jedným z mojich „olympov“ v tomto smere bolo zachovanie rozvahy, keď mi dieťa do očí klamalo. Usvedčila som ho, ale nezlomila nad ním palicu. Celý incident zostal len medzi nami a ja som zachránila našu vzájomnú krehkú dôveru pretrvávajúcu podnes.
Raz v júni prišla pracovná ponuka z inej školy, o akej som dlhšie snívala. Bol tu však už môj prísľub triednictva na našej škole, a tak som zostala. Niečo som obetovala, ale ešte viac získala – päť rokov zbližovania sa s triedou, riešenia konfliktov a problémov, hľadania si cesty k sebe, spoločného cestovania, občas náročného prehrýzania sa cez učivo, prekonávania rezistencie... Pochopila som, že tieto školské deti máme „zapožičané“ na nejaký čas, aby sme ich potom nechali ísť vlastným smerom. A verili, že strom raz prinesie nejaké ovocie.
Súčasťou mozaiky sú aj poznávacie cesty do Viedne či Schlosshofu. Deti tu trénovali nemčinu aj angličtinu a presviedčali sa o zmysluplnosti štúdia jazykov.
Spomínam si na návštevu trnavskej jazykovej školy Harmony s krátkym výukovým programom pre našich žiakov. Pekne nás prijali aj na bilingválnej škole Futurum i v City University v Trenčíne.
Nezabudnem ani na objavnú skúsenosť po jednom predstavení Divadelného centra z Martina, ktoré bolo v angličtine. Keď sme sa o ňom rozprávali na najbližšej hodine, ukázalo sa, že najviac mu porozumel Andrej, ten trojkár až štvorkár! Gramatika ani testy mu veľmi nevoňali, ale keď bolo treba, tak svoje získané vedomosti dokázal prakticky zužitkovať. A o to vlastne ide.
V rámci týždňa aktívnej angličtiny k nám viackrát prišli anglickí a americkí lektori a našim deťom doniesli so sebou príchuť tej „pravej orechovej“ angličtiny. Počas jazykových seminárov navštívili našu školu aj kolegovia angličtinári a ruštinári z iných škôl a my sme mali možnosť podeliť sa o svoje skúsenosti a nechať sa inšpirovať inými učiteľmi. Toto sú zážitky, ktoré by neboli možné bez spolupráce nás – kolegýň jazykárok. Za toto všetko patrí vďaka im ako aj podpore zo strany vedenia školy – najmä bývalej pani riaditeľke Marte Vitekovej, ale aj novému vedeniu s pani riaditeľkou Želkou Halákovou.
Každý príhovor by mal vyčerpať tému, nie však čitateľa. A tak na záver už len posledný akord. Nie je pózou, ani bezduchou frázou – myslím ho celkom vážne. Vo chvíli, keď si beriem svoj zbalený kufor, sa chcem za spoločné roky spolupráce poďakovať vám všetkým – kolegom, zamestnancom školy i žiakom. Thank you and God bless you.
With love,
Mária Adamčíková, your English teacher
